Pol storočia obklopený láskou: Príbeh nášho Števka, pre ktorého sme skutočným domovom

Väčšina z nás si pod slovom „domov“ predstaví dom s červenou strechou, rodičovský byt alebo miesto, kde sme vyrastali. Pre Števka Bauera má však toto slovo úplne inú, no o to hlbšiu podobu. Keď mu v našom zariadení povieme „Števko“, jeho tvár sa rozžiari úprimným úsmevom. Sám si želá, aby sme ho oslovovali familiárne. A niet sa čo diviť – má na to to najkrajšie a najsilnejšie právo. Števko je tu totiž naozaj DOMA. Už neuveriteľných 50 rokov.

Keď sa zamyslíte nad tým číslom, až naskakujú zimomriavky. Päťdesiat rokov. Pol storočia ľudského života prežitého za múrmi jedného zariadenia.

Deň, kedy sa zastavil čas

Vráťme sa spoločne v čase. Písal sa 1. september 1976. Kým po celej krajine tisíce detí s aktovkami na chrbtoch prvýkrát zasadali do školských lavíc, sedemnásťročný chlapec Števko kráčal v ústrety svojmu novému osudu. V ten deň prvýkrát prekročil prah svojej izby v zariadení sociálnych služieb v Kirti. Mal so sebou len pár osobných vecí, v duši možno strach z neznámeho a v očiach chlapčenskú zvedavosť.

Dnes, po piatich desaťročiach, je všetko inak. Strach dávno vystriedal pocit absolútneho bezpečia. Roky odplávali, vecí pribudlo a Števkov život plynie v pokojnom, harmonickom tempe. Už ho len tak niečo neprekvapí. Našiel tu miesto, kde mu je dobre, kde cíti istotu a priateľstvo. A to je v ľudskom živote to najdôležitejšie.

Detstvo, ktoré namiesto rodičov objala hudba

Števkov životný príbeh sa začal písať v roku 1959 v robotníckom meste Handlová. Narodil sa ako najmladší zo štyroch súrodencov matke Márii a otcovi Šimonovi. Osud sa však s rodinou nemilosrdne zahral. Keď mal Števko len sedem rokov, manželstvo rodičov sa rozpadlo a on sa spolu so sestrami Marikou a Terezkou ocitol v ústavnej starostlivosti v Pohorelskej Maši. Jedine brat Ladislav ostal naďalej žiť s otcom. 

Hoci bol odtrhnutý od rodičov, okolo neho sa rozhostilo svetlo. Vďaka obetavým rehoľným sestrám a zamestnancom sa tam naučil nielen plynule čítať a písať, ale objavil v sebe aj geniálny dar – hudbu. Bez toho, aby niekedy poznal jedinú notu, sa naučil hrať na klavíri a akordeóne. Celé piesne zostali hlboko zapísané v jeho srdci a pamäti. Keď položí prsty na klávesy, hrá ich dodnes – čisté, nádherné a bez jedinej chybičky. Na tieto časy spomína s úctou; prežil tam detstvo plné radosti a lásky.

Kirť: Miesto, kde rozkvitlo jeho srdce

Cesta osudu ho neskôr viedla cez Novú Baňu – Hrabiny až k nám, do Kirti. Práve tu, uprostred našich múrov, našiel Števko to, čo mu chýbalo – skutočnú rodinu, priateľov, mentorov a ľudí, ktorí ho bezhranične podporujú.

Števko nikdy nebol len pasívnym obyvateľom. Bol a stále je bijúcim srdcom našej komunity. Celé roky obohacoval naše životy. Svojou hrou na akordeóne prinášal slzy dojatia i úsmevy na tváre ostatných počas množstva vystúpení. V minulosti jeho šikovné ruky tvorili nádherné výšivky, ktorými obdarovával a tešil ľudí okolo seba.

Jeho srdce je obrovské. Nadovšetko miluje svoju rodinu, aj tú pravú, aj tú náhradnú.

Sme vďační za každú sekundu s ním

Števko Bauer je človek, akých po svete nechodí veľa. Je stelesnením čistej láskavosti, úprimnosti, dobroty a verného priateľstva. Pre nás všetkých je obrovskou cťou, že ho môžeme poznať, že s ním môžeme zdieľať jeho radosti aj starosti a kráčať životom po jeho boku.

Števko, ďakujeme ti za krásnych 50 rokov, ktoré si nám doposiaľ daroval.

Zapísala: Mgr. Andrea Kalmárová – sociálna pracovníčka